Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer 3/2016, s. 39-40 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
23.09.2016
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach
Valentiniáni
Gnosticizmus dosiahol veľmi prepracovanú formu v podobe Valentínovej školy. Tento smer patril medzi najvplyvnejšie gnostické systémy a z kresťanskej náuky čerpal omnoho viac než setiti. V textoch, ktoré vznikli v prostredí sekty, by sme ale výraz valentínláni márne hľadali. Tak ich označovali iní autori. Sami seba pokladali za kresťanov a tak sa i navonok prezentovali. Až v 4. storočí sa jednoznačne oddelili od kresťanských spoločenstiev. Valentiniáni predstavovali vážne nebezpečenstvo pre ranú Cirkev. Ich spoločenstvá tvorili filozoficko-náboženský prúd neskorej antiky, ktorého odlišnosť vnímali nielen kresťania, ale aj štátne rímske kruhy. Praktizovali vlastný kult vo svojich bohoslužobných priestoroch.
Valentiniáni dostali názov po svojom zakladateľovi Valentínovi (Valentinos Egyptský, 100 - 160), ktorý pochádzal z Horného Egypta. Filozof dostal kvalitnú grécku výchovu i vzdelanie v Alexandrii, ktorá bola v tých časoch jedným z najväčších centier vzdelanosti a kultúry. Bol žiakom Bazilidesa. V Alexandrii prijal kresťanstvo, avšak v jeho gnostickej forme. Spočiatku pôsobil ako nezávislý kresťanský učiteľ v Alexandrii, ale medzi rokmi 140 až 150 odišiel do Ríma. Tam tiež založil svoju školu a približne dvadsať rokov vyvíjal aktívnu činnosť. V Ríme dokonca dosiahol medzi kresťanmi značné úspechy.
Valentína spomínajú viacerí ranokresťanskí autori. Nachádzame však u nich rozdielne tvrdenia týkajúce sa niektorých jeho biografických údajov. Tertulián napríklad píše, že Valentín bol jedným z kandidátov na rímskeho biskupa, no miestna komunita si zvolila Pia I. (+ okolo 155). Valentín preto neskôr prerušil kontakty s rímskou cirkevnou obcou a bol vyhlásený za heretika, v dôsledku čoho ho exkomunikovali. Epifanius zas uvádza, že počas pontifikátu pápeža Aniceta (155 - 166) Valentín odišiel z Ríma a pôsobil na Cypre. To sa však zdá len historicky málo pravdepodobné, podobne ako sa zrejme neriešila ani Valentínova exkomunikácia, o ktorej sa zmieňuje Tertulián, pretože Valentínova forma kresťanstva bola už od samého počiatku odlišná od apoštolskej náuky Cirkvi.
Valentína a jeho nasledovníkov spomína vo svojich Dejinách cirkvi i Eusébius Cézarejský. Ten sa však nevenuje podrobnejšie jeho náuke. Sektu spomína iba stručne spolu s ostatnými vtedajšími heterodoxnými židokresťanskými smermi. Všetci ranokresťanskí autori zhodne uznávajú, že Valentín bol kvalitne filozoficky vzdelaný, vynikal ako rečník a mal mnohé duchovné talenty. Jeho náukový systém bol dobre prepracovaný. Väčšina reakcií kresťanských apologétov sa vlastne týkala valentiniánskej podoby gnosticizmu. Na základe svedectiev patristickej literatúry vieme, že Valentín bol literárne veľmi plodný. Žiaľ, zachovali sa iba fragmenty jeho diel. Niektorí bádatelia vyjadrujú pochybnosť o tom, či aj tie zachovali mnohé diela tohto gnostického prúdu, no tie pochádzajú od jeho žiakov a nasledovníkov.
Od Valentína sa nám zachovali iba fragmenty neveľkého rozsahu a z toho dôvodu sú obsahovo vytrhnuté z kontextu. Preto je ich interpretácia veľmi náročná. Informácie o jeho náuke môžeme čerpať skôr z diel iných autorov z 2. a 3. storočia. Viac svetla priniesli do problematiky objavy rukopisov z Nag Hammádí. S valentínskou gnózou súvisia najmä tri spisy z Prvého kódexu (tzv. Jungovho): Evanjelium pravdy, Traktát o vzkriesení a Trojdielny traktát (resp. Traktát o troch prirodzenostiach). Niektorí odborníci zastávajú názor, že Evanjelium pravdy pochádza priamo od Valentína.
Dodnes však nevládne v tejto otázke jednota. Väčšina z nich datuje jeho vznik medzi roky 140 až 180. Názov spisu nepochádza od samotných gnostikov. Už v latinskom preklade diela sv. Ireneja z Lyonu Adversus haereses sa stretávame s názvom Evangelium veritatis, ale v textoch objavených v Nag Hammádí dielo pod týmto názvom nenachádzame. Spis sa začína slovným spojením „evanjelium pravdy“, preto sa zaužíval tento názov. Sv. Irenej uvádza, že valentiniáni sa chvália väčším počtom evanjelií, než v skutočnosti existuje. Spomína tiež, že napísali text Evanjelia pravdy, ktorý však nemá nič spoločné s evanjeliami apoštolov.
Medzi ďalšie gnostické texty, ktoré bádatelia zaraďujú k dôležitým pre valentiniánske spoločenstvá, patrí Filipovo evanjelium. Text spisu predstavuje interpretáciu Nového zákona v duchu gnostického dualizmu. Ďalšími spismi sú Traktát o vzkriesení a Trojdielny traktát. Kým prvý hovorí o tajomstve vzkriesenia, v druhom sa venuje pozornosť opisu Boha a duchovného sveta, stvoreniu sveta a človeka a otázke spásy. Všetky tieto témy sú poňaté v duchu gnosticizmu. Dobové literárne pramene spomínajú, že Valentín mal duchovnú skúsenosť s víziami. Nevieme, či ich aj zapisoval, pretože text tohto druhu sa nám nezachoval. Pravdepodobne sa však s ich obsahom delil v rámci svojej náboženskej komunity.
Čo sa týka teologickej náuky, Valentínov systém obsahuje vrcholne rozvinutú náuku o eónoch. Valentiniáni učili, že svet stvorili anjeli a nie Boh. Stretávame tu oddelenie kolektívnych tvorcov hmotného sveta od najvyššieho Boha. V hmotnom svete účinkuje hriech. Do človeka bol vložený „božský zárodok, nebeská iskra“. Človek potrebuje objaviť svoje skutočné ja. Toto poznanie zjavuje Ježiš, ktorý mal nebeské telo. Nevzal si ľudské telo z Panny, ale vraj jeho telo iba prešlo skrze ňu ako preteká voda potrubím. Dôležitú úlohu zohráva utrpenie. Avšak vo valentiniánskom poňatí nie je chápané ani ako zadosťučinenie, ani ako prejav lásky Boha k človekovi. Kristus na kríži je plodom gnózy Otca. Sekta mala dosť rezervovaný postoj k mučeníctvu, hoci ho úplne neodmietala.
Zachované fragmenty valentiniánskych textov obsahujú taktiež časti liturgických textov, v ktorých môžeme nájsť alúziu na krst. Stretneme sa v nich napríklad s výrazom „pomazanie“. Taktiež sa tu hovorí o „pečati“, ktorou sú označení „dokonalí“. Toto vyjadrenie nás tiež môže viesť k téme krstného pomazania. Do svojej teologickej koncepcie valentiniáni prijímali mnohé prvky z kresťanstva a z evanjeliovej náuky ortodoxnej Cirkvi. Tým vytvorili synkretický duchovný smer. Mnohé texty uchovávali v tajnosti. Sv. Irenej svedčí, že v jeho časoch existovali texty, ktoré širšej verejnosti neboli dostupné. Z toho vyplýva, že sa neprednášali verejne, ani neboli vyhotovované ich kópie s cieľom ich šírenia. Používali ich len v interných kruhoch spoločenstva. Irenej spomína, že bolo ťažké dostať sa k niektorým z týchto textov. Pravdepodobne mal k nim prístup vďaka svojim valentiniánskym odporcom v diskusii, alebo že sa k niektorým z nich dostal vďaka konvertitom, ktorí opustili valentiniánsku sektu a vstúpili do Cirkvi.
